Od včerajšej udalosti sa zamýšľam nad ľudskou nenávisťou. Stále jej však nechápem. Môj hnev a frustrácia sa zväčšuje, začínam sa cítiť mizerne a hanbím sa za svoje okolie. Rastie vo mne neodbytná potreba to dostať zo seba, "uľaviť si", a keďže nemám kalašnikov, použijem na to papier a pero /pokus o drsný vtip/. Teda vlastne klávesnicu. A ešte niečo - nedozviete sa nič nové, všetko už bolo jednou, a nanešťastie aj druhou stranou povedané. Je to len môj citový výlet do krajiny písmen a slov.
Nesúhlasím, ale chápem a rešpektujem ľudí, ktorí sa boja príchodu utečencov, pre mnohých niečoho neznámeho a cudzieho. Tento strach je nám vlastný a nemám im ho za zle. Keď však zomrie sedemdesiat ĽUDÍ a ja ako samotrýzniteľ si začnem čítať diskusie na modrej (a)sociálnej sieti, je mi... vlastne ani neviem ako. Na zaplakanie? Keby len. Som znechutený týmito bytosťami, ktoré si nezaslúžia byť volané ľuďmi. Sú mentálnou žumpou obývajúcou naše podnebné pásmo, čírim extraktom a ukážkou zla, ktoré v sebe môžeme mať. Veď kto, ak nie, bez prepáčenia, hulvátsky zmrd sa môže vysmievať nešťastiu iných, mať z toho fyzickú radosť, priam až stav delíria pri čítaní smutných správ. Verím, že aspoň pár z týchto individuí sú psychopati, asociáli, proste zdravotne postihnutí, ktorí nemôžu za to, že nemajú svedomie. Mám však taký zlý pocit, že väčšina z nich sú obyčajní, "normálni" ľudia, nejaký Ján Kozušukal z Vyšných Klátoviec, ktorí sa tak bojí o svoj obézny, domácou slaninou vykŕmený zadok, že sám sa stal tou nočnou morou, ktorú vidí v imigrantoch. A z toho mi je na nič. Ja som však optimista, preto sa radšej budem tešiť zo skutočných ĽUDÍ, tých, ktorí majú svedomie, empatiu, a to, čo by nám malo byť vlastné - ľudskosť. A v tejto smutnej dobe práve oni vďaka zmetkom na druhej strane ešte viac vyniknú.